Tak čo trápi vás? A čo ste pre zmenu spravili?

foto-MirekZeman_Batova vila

Tak čo trápi vás? A čo ste pre zmenu spravili?

V snahe prispieť k pozitívnej zmene vo „vozíčkarskom svete“ ma oslovil jeden kolega a kamarát s otázkou, či bych mu opísal zopár najväčších nezmyslov vo svete vozíčkarských pomôcok. Zopár sú dva, to nezvládnem. Ale budem sa snažiť byť stručný.

Dúfajúc, že by sa to mohlo hodiť aj tým, ktorým sa nápadov nedostáva a žijú vo svete plagiátov a zabudnutého citovania, tu je moje videnie a povolenie na voľné opisovanie a šírenie.

Nezmyslov je toľko, že sme pre ne založili samostatnú webovú stránku www.Medzery.sk, ale dnes spomeniem len tieto:

  1.  O peniaze ide až v prvom rade
    Naša činnosť aj konanie vždy cielili na aktívnu skupinu vozíčkarov. Edukáciou, motiváciou aj produktmi sa snažíme navracať možnosť študovať, pracovať, športovať, zakladať rodiny a starať sa o ne. Je do neba volajúce rúhanie, keď Slovensko nastavilo systém natoľko demotivačne, že v prípade „úspechu“, keď vozíčkar začne zarábať, mu systém postupne pristrihne krídla a začne krátiť príspevok na vozík, zdvihák či auto. Koľkokrát ešte počujeme, že je to blbosť, kým niekto zdvihne zadok a ten nezmysel zruší?
    Bohužiaľ sa mi zdá, že je to prežívajúce boľševické dedičstvo v národe, ktorý chce trestať úspech.


  2. Ekonomiku máme u prdele
    Autority nevedia počítať. Fakt nie. Už som o tom napísal viacero článkov a stále žiadna zmena. Tak ešte raz:
    Na najlacnejší vozík v číselníku prispieva poisťovňa 211 €. Najvyšší príspevok (a to dobré vozíky stoja fakt viac) je 1 650 €. A viete, aký je v nich rozdiel? Že si ten ľahký naložíte sami do auta. A potom vyrazíte na výlet. A natankujete. A keď prejdete 30 000 km, na spotrebnej dani z pohonných hmôt a DPH ste práve ten rozdiel štátu vrátili. Takže napríklad za pol roka.
    Je to fakt taká zložitá matematika, alebo je to úchylka predpisovať oceľové ťažké vozíky? Mladým a aktívnym, aby sme ich pribrzdili, alebo seniorom, aby sme sa im pomstili za celoživotné platenie do systému? Rovnaká primitívna rovnica platí pri antidekubitných sedákoch. Dobrý sedák stojí 300 – 500 €. Tí, čo tomu nerozumejú, nech teraz prosím na chvíľu zanechajú prázdne táranie nad cenou. Operácia dekubitu vrátane predoperačnej starostlivosti, pooperačnej starostlivosti, prevozov a sprievodných nákladov stojí 11 000 €. Nestálo by za to nájsť toho frajera, čo neschválil antidekubitný sedák, a dať mu tých 11 000 € na úhradu?


  3. A sedáky ešte raz
    Slovensko je v tejto oblasti unikát. Po celom svete existuje množstvo obrovských konferencií a sympózií, kde sa každoročne prednáša niekoľko dní v kuse o princípoch správneho sedenia a polohy vo vozíku. Na Slovensku je to dávno vyriešené.
    Tri skupiny: penová, gélová, vzduchová. Lacná, stredná, drahá. Zlá, stredná, dobrá.
    Nie, nie je to tak. A je smutné, že to „tým na Kramároch“ nikto neporadil. Aj s penovým sedákom môžete dosiahnuť skvelé výsledky, len jeho cena nie je rovnaká ako podsedák do kuchyne z Ikey.
    A ešte jedna poznámka. Gélové sedáky sa už skoro od deväťdesiatych rokov nevyrábajú. Gél bol ťažký a jeho viskozita nevhodná. To, čo majú napríklad sedáky JAY, je hydrokoloid a je to fakt zložitejšia hra než naplniť vzduchom. Ten je pre nás ale stále (pochopiteľne) najcennejší, a preto má asi najvyššiu úhradu. Hlúpe kategórie, hlúpy prístup.


  4. A sedáky znova
    Je 21. storočie a sme v strednej Európe. Cena molitanu, gélu, hydrokoloidu alebo čohokoľvek nie je až taká smerodajná. Už ste niekedy videli, koľko stojí hodina práce v autoservise?
    Najcennejšia a najdrahšia na správnej voľbe sedáka je konzultácia a skúsenosť toho, kto vám ho nastavuje a pripravuje.
    Takže osveta pre tých mimo (odboru). Vnímanie autorít je také, že sedák stojí 90 € a vy máte krásnych 15 €, aby ste ten sedák doviezli a odovzdali zaprášenú krabicu zákazníkovi z regálu.
    Nie, nie je to tak. Keď niekomu dáte dobrý sedák, tak bude pravdepodobne vyšší než ten „predchádzajúci“, čo dostal od poisťovne. Takže idete prerábať úplne všetko. A rozhodne to budete robiť uňho doma, pretože si z toho vozíka musí presadnúť. A aby sa nezmenila relatívna výška voči zemi a obručiam, znížite výšku vozíka vpredu (vidlicu), znížite vozík vzadu, tým pádom prerobíte aj blatníky a brzdy, prerobíte geometriu, zmeníte dĺžku stupačky, zvýšite chrbtovú opierku a modlíte sa, aby to sadlo a nemuseli ste to robiť opakovane. Takže tak 2 – 3 hodiny práce + cesta.
    Takže: Správne sedenie nie je o materiáli, ale o ľudskej práci a skúsenostiach! (Prečo sa divím, že to nikto nechápe, keď sme predsa tou slávnou montovňou Európy s nízkou pridanou hodnotou?)


  5. Nie je vojak ako vojak
    Češi a Slováci si nemajú čo závidieť. Blbosť, ktorá existuje na jednej strane rieky Moravy, veľmi často prepláva aj na tú druhú.
    Jednu vymoženosť však českí vozíčkari majú. Pri schvaľovaní vozíka sa okrem základného poukazu môže schváliť aj tzv. príslušenstvo, ktoré je indikované. Teda jeden poukaz na vozík a druhý napríklad na pogumované obruče alebo tvarovanú pevnú chrbtovú opierku.
    Uvediem na príklade: Vozíčkar, napríklad Tomáš, je aktívny paraplegik. Vybaví si poukaz na vozík a poisťovňa mu uhradí príspevok 1 650 €. Ale je tu iný vozíčkar, napríklad Peter. Je aktívny, možno aj právnik, ale tiež tetraplegik. Chce rovnaký vozík, ale potrebuje pogumované obruče a trochu inú výbavu rešpektujúcu ťažší stav postihnutia. Nie, nič. 1 650 € a koniec debaty.
    (a prosím, nehovorte mi nič o virtuálnej možnosti požiadať o individuálnu úpravu, z toho som už vyrástol.)


  6. Systém požičania
    Vozíky si žijú vo zvláštnom vesmíre. Ten sa volá „výpožičný systém“. Znamená to, že vozík nie je preplatený a darovaný, ale iba zapožičaný. Bohužiaľ som ešte nemal to šťastie zažiť klienta, ktorý sa v polovici užívacej doby vozíka (napríklad po troch rokoch) jedného rána postavil a začal behať. A vozík vrátil poisťovni.
    Takže to môžeme považovať za štatisticky nevýznamné a systémovo zbytočné.
    Kde by som tento systém ale rád otestoval, sú „prvopoužívatelia vozíka“. Teda napríklad poúrazové stavy.
    Predstavte si, že by bol systém nastavený tak, že by sa prvý vozík prideľoval z tých používaných/repasovaných na maximálnu dobu napríklad 6 mesiacov. V tom čase by sa používateľ „rozkukal“, stabilizoval a poobzeral po trhu, čo mu najlepšie vyhovuje.
    Vybral by si tak správne, rozvážnejšie a korupcia by tak dostala na frak, pretože edukovaného vozíčkara už tak ľahko nikto neodrbe ako toho zlomeného po úraze.

Budem rád za váš názor, ale hlavne by som ocenil vyhrnuté rukávy tých, ktorí vyššie spomenuté môžu zmeniť.

 

Mirek Zeman
Letmo SK
mail@mirekzeman.com

 

 

Napíšte váš názor