M. Zeman: Slovenský zákon trestá aktivitu

M. Zeman: Slovenský zákon trestá aktivitu

V troch rozhovoroch uverejnených koncom augusta so spoločným titulkom Práca ohrozuje dávky poskytované ŤZP  sme sa venovali peniazom, práci a spletitej sociálnej legislatíve. Z tejto debaty s Tiborom Köbölom, externým poradcom portálu vozickar.sk pre oblasť legislatívy v sociálnom práve vyplynul záver, že ten, kto je aktívny, kto chce urobiť niečo viac ako len sedieť na vozíku v kúte, dostane od štátu najmenej alebo vôbec nič.

Aj tentokrát sme si pre náš aktuálny rozhovor vybrali tému peniaze, práca, no namiesto sociálnej legislatívy k týmto dvom entitám priradíme slovenskú, ale aj európsku legislatívu, ktorá by mala podporovať sociálne programy realizované v prospech hendikepovaných osôb. Aká je však realita v tejto oblasti? O tom sa už budeme rozprávať s Mirekom Zemanom, majiteľom spoločnosti Letmo, ktorá robí život vozičkárov lepším a prijateľnejším.

 

Peňazí je dostatok, ale rozsypaných ako puzzle

Roky ste vo sfére pomoci telesne hendikepovaným pôsobili v Česku. Pokúste sa v skratke charakterizovať základnú rozdielnosť Česka a Slovenska v prístupe k tejto problematike.

– Z osobných skúseností, ale aj z rozhovorov s ľuďmi, ktorí chcú pomáhať a zjednodušovať život hendikepovaným, vyplýva jeden záver – Slovensku celkovo chýba koordinácia aktivít osôb a subjektov v tejto oblasti. A tým určite nemám na mysli vytvorenie nejakého mega úradu, ktorý by celé to snaženie zastrešoval. Skôr poukazujem na chýbajúcu spoločnú platformu záujmových skupín, výsledným efektom ktorej by mali byť podklady, odporúčania pre výkonnú moc štátu. Obrazne by som život hendikepovaných na Slovensku popísal ako nádherný veľký obrázok puzzle, ktorý je zatiaľ rozsypaný, pričom každá jedna jeho časť predstavuje určitú sumu peňazí. Pre zdravotne postihnutých je teda peňazí dostatok, napriek tomu sa ťažko hľadajú a len málokto ich dokáže poskladať dohromady tak, aby boli aj prínosom pre hendikepovaných.

 

Naznačujete, že nám chýba jednotný systém “počúvania” potrieb hendikepovaných a následného efektívneho riešenia ich problémov. Zdá sa, že ste týmto postrehom trafili klinec po hlavičke, lebo to isté signalizujú aj informácie, ktoré sme získali pri písaní príspevku Eurokľúče pre zdravotne postihnutých k toaletám sú v nedohľadne.  Významný celoeurópsky projekt na Slovensku, paradoxne, nelogicky a nepochopiteľne koordinuje občianske združenie, ktoré so štátnymi orgánmi zložito komunikuje.

– Čítal som ten článok, ale ako nezasvätený do celej problematiky môžem povedať len jedno – pokiaľ štát nekoordinuje túto zásadnú celoeurópsku pomoc zdravotne hendikepovaným, tak potom mi neostáva nič iné, len pozdraviť a popriať veľa síl ľuďom z toho občianskeho združenia.

 

Nech si zbalia svoje veci a potichučky odídu

Obráťme list a poďme sa venovať vašim konkrétnym skúsenostiam. Z viacerých operačných programov je možné využívať “európske” peniaze v prospech skvalitňovania života komunity hendikepovaných. Napriek tomu nie je veľa projektov tohto zamerania, ktoré by sa dostali až do realizačnej fázy. Prečo je, podľa vás, tomu tak?

– Znovu si pomôžem príkladom. Kedysi som ešte ako spolumajiteľ českej firmy Medicco predkladal v rámci výzvy na vzdelávanie našich zamestnancov žiadosť, vtedy ešte v režime chránenej dielne. V krátkom čase sme dostali oznámenie o jej schválení. Po odchode na Slovensko sme predložili veľmi podobný projekt. Dva roky (!) sme na našu žiadosť márne čakali akúkoľvek odozvu. Keď už sme takmer zabudli, že sme od štátu vôbec niečo chceli, prišlo zamietavé stanovisko.

Klasická slovenská úradnícka mašinéria znovu prejavila svoju antivýkonnosť, antiefektivitu, ale zato úžasnú výdrž. Bola to len ojedinelá slovenská “prívetivosť”?

– Nemôžem v tejto súvislosti nespomenúť ďalšie dva strety s európskou a so štátnou “pomocou”. V čase, keď ešte boli počítače drahé, sme dostali príspevok na ich nákup spolu s periférnymi zariadeniami. Následne prišla kontrola, ktorá zistila, že na faktúre je zapísaný aj predinštalovaný software, ktorý nebol súčasťou zmluvy. Schválený príspevok to síce nijako neovplyvnilo, bola to klasická, drobná administratívna chyba. Napriek tomu sme všetky peniaze museli vrátiť. Druhá skúsenosť sa týka školenia našich zamestnancov, ktoré finančne podporil Úrad práce SR. Znovu prišla kontrola a zistila, že na prezenčnej listine som bol podpísaný aj ja ako občan Českej republiky. Nemalo to žiadny vplyv na čerpanie nákladov na školenie, napriek tomu môj podpis kontrolóri vyhodnotili ako zneužitie štátnych prostriedkov. Firma zaplatila pokutu tisíc eur.

 

Nooo, po týchto vašich skúsenostiach sa až bojíme položiť otázku – v čom by sa mal zlepšiť postoj tých úradníkov, ktorí o projektoch rozhodujú, aby sa v rámci súčasnej, existujúcej legislatívy celý proces zrýchlil a zefektívnil?

– Nech radšej nič nezlepšujú. Nech si proste zbalia svoje osobné veci a potichučky odídu. Štát a Európska únia (EÚ) sú tí najhorší hospodári.

 

“Pokutovanie” za to, že pracujete, demotivuje

Ozaj si myslíte, že zdravotne postihnutým nedostatočne pomáhajú?

– Obávam sa, že EÚ a štátne úrady nemajú hendikepovanej komunite čo ponúknuť. Samozrejme, poskytujú peniaze na zabezpečenie prevádzkových nákladov rôznych projektov. Avšak súčasnosť je nádherná v tom, že vďaka počítačom, internetu, virtuálnej komunikácii neviete, kto je na druhom konci – či je tam človek, ktorý chodí alebo je imobilný. A to sa totálne vymyká predstavám úradníkov o podpore. Úradník pokojne poskytne prostriedky na zvoz hendikepovaných na pracovisko, určite prizná príspevok na vytvorenie hrnčiarskej dielne. No s modernými technológiami, ktoré reálne mažú hendikep, majú mnohí veľký znalostný problém.

Čo vás ešte na jestvujúcom systéme štátnej a európskej pomoci hendikepovaným, ľudovo povedané, vytáča?
– Je toho viac, ale trochu si uľahčím odpoveď tým, že ako príklad si vezmem vozičkára, čo mi je profesijne najbližšie. Predstavte si jedného takého duchom aktívneho. Nie je podstatné, či je tetraplegik alebo paraplegik. Je proste aktívny – chce žiť, pracovať, študovať, milovať sa… proste čo najaktívnejšie v rámci svojich zdravotných možností “fungovať”. Ak pripustíme možnosť, že invalidný vozík od zdravotnej poisťovne mu má tak trochu kompenzovať jeho hendikep, tak príliš nechápem princíp druhého vozíka, ktorý môže dostať od úradu práce. Čím vyšší bude mať zárobok, tým menej mu na jeho kúpu úrad prispeje. Vnímate tú demotiváciu? Bude vlastne “pokutovaný” za to, že je aktívny, že pracuje. Čo chcete riešiť vo vzťahu k EÚ, keď slovenské zákony “pokutujú” za aktivitu? Slovenský zákonný ideál je teda vozičkár, ktorý doma čaká, až mu o dvanástej donesú obed a raz do mesiaca si prevezme dôchodok.

 

No ale… 
– Ešte som neskončil. A tento princíp – neprincíp je skombinovaný s tým, že niekto napíše europrojekt – 30 percent z celkovej sumy skončí vo vačku “spriatelenej” osoby v Bratislave, 20 percent si nechá agentúra, ktorá ho spracovala. Ostatok sa zdokladuje, aby to bolo nejako papierovo v poriadku. Celé to zadministruje úrad, ktorý zdvojnásobí nákladovosť celého projektu. Z tohto pohľadu paradoxne vyznieva hra na presné čísla, presne vyjadrený doplatok na druhý vozík – do jedného centa. Pritom, keby sme dvetisíc vozičkárom rozdali vozíky po tritisíc eur, tak to stojí šesť miliónov eur. To je obrovská suma, však? Ale skúste si zistiť, aké sú len mzdové náklady tých úradníkov po celom Slovensku, ktorí to presné čerpanie vyrátavajú a kontrolujú. A keď sa ho dozviete, v plnej nahote pochopíte absurdnosť tej úradníckej hry.

 

Peniaze sú vo svojej podstate len energia

Kritizovať systém je jedna vec, ale keďže v tejto oblasti dlhodobo pracujete, určite máte predstavu, ako by to mohlo fungovať lepšie.

– Samozrejme. Hneď po úraze, pri vrodených onemocneniach na prahu dospelosti dajme vozičkárovi ten najlepší vozík, ktorý sa v Európe vyrába, k tomu tú najlepšiu antidekubitnú sedačku a možnosť bývať bez bariér. Budete šokovaný tým, koľko si sám dokáže zarobiť. A je jedno, či bude účtovník, programátor, grafik, taxikár, či bude písať básne alebo športovať. Viete, na čo máme vyčlenené milióny pre oblasť pomoci? Aby sa rovnaký objem miliónov mohol použiť na administratívu tejto pseudopomoci. Neočakávam, že môj pohľad na túto sféru sa stretne s pochopením, pretože tisíce zbytočných “nosičov vody” by bolo bez práce.

Ako by sa mala zmeniť legislatíva, aby ste celý systém podpory hendikepovaných vnímali pozitívnejšie?
– To nie je o legislatíve, tá je iba nástroj na udržiavanie niečoho. My musíme zmeniť filozofiu myslenia. Viete, peniaze sú vo svojej podstate len energia. Vyjadrujú chuť ľudí, snahu meniť, alebo tiež konzumovať len obsah. Myslíte si, že portál vozickar.sk potreboval štátnu pomoc? Jediné, čo ho naštartovalo do vyššieho “levelu”, bola nefungujúca Incheba Bratislava, čiže nefunkčný veľtržný segment a neefektívne tlačové médiá. A šup, máme tu vozickar.sk, ktorý si našiel svoj priestor. Potrebuje Opel utrácať státisíce na bilbordy? Určite menej ako v minulosti, lebo vymyslel projekt Handycars  a má jasne oslovenú cieľovú skupinu stoviek, tisícok hendikepovaných. Peniaze sú čistejšie ako si mnohí myslíme. Aspoň z pohľadu energie.

Takže, v konečnom dôsledku sme sa dostali späť k tomu, čo bolo na začiatku – všetko je o peniazoch.

– Máte pravdu, ale vždy ide o uhol pohľadu. Povedzte mi, na ktorý projekt je nutné použiť peniaze únie? Neviete? Čo tak projekt, o ktorom bol uverejnený rozhovor na tomto portáli – monitoring bezbariérovosti? Ak budeme chcieť, aj v ňom nájdeme komerčnú podstatu. Monitorujeme prístup do reštaurácií, čo prinesie viac zákazníkov na vozíku, navštívia ho mamičky s kočiarmi. Teda monitoringom zabezpečujeme vyššie príjmy podnikateľovi, majiteľovi reštaurácie. Niekedy celá táto problematika súvisí s vyspelosťou a požiadavkami spoločnosti, ale prakticky vo všetkom nájdete aj komerčný charakter. A keby aj nie, máme tu skutočne dosť nadácií, ktoré by sa týchto aktivít ujali. Takže, nehľaďme na pomoc únie ako na nejakú modlu. Ak budeme mať záujem, budeme chcieť, projektov pre skvalitnenia života hendikepovaných bude aj na Slovensku zrealizovaných dosť.

(j.szabo@vozickar.sk)

Napíšte váš názor